Prečo Memoriál Dušana Šišoláka?

Kto bol Dušan Šišolák?

Myslím, že nášho otca, Dušana Šišoláka, sme s bratmi výraznejšie sklamali len dvakrát: prvýkrát, keď sme ako deti jemu napriek – celoživotnému Slovanistovi, ktorý v belasom x rokov futbal hrával a do konca života fandil – začali fandiť bratislavskému Interu. Druhýkrát, keď sme sa vykašlali na futbal a celú rodinu priviedli k baseballu…

Keď sme pred viac než štvrťstoročím stáli s Charliem (Jurajom Špánikom) pred rozhodnutím opustiť relatívne bezpečný prístav telovýchovnej jednoty STU Bratislava a založiť vlastný klub, nemali sme sa veľmi s kým poradiť. V roku 1994 sme boli len viac či menej mesiacov plnoletí, plní nadšenia venovať baseballu všetok svoj voľný čas, ale bez znalosti reálneho života. Spolu s Robom Cibulom a Andrejom „Ondrom“ Šišolákom sme si vymysleli Fighting Flies a snažili sa ho uviesť do života – prvý čisto baseballový klub na Slovensku „ever“.

Našťastie sme mali možnosť sa oprieť o jednu osobu, ktorá vždy stála v pozadí. Otec frfľal, nadával, ale vždy stál pri nás. Pomáhal nám pochopiť, ako to na svete chodí. Podporoval nás finančne – zaplatil nám prvé dresy, priviedol prvých sponzorov. Dlho mu trvalo, než pochopil rozdiel medzi strikom a ballom a prečo môže byť foulballov nekonečno (asi rovnako, ako mne zmysel ofsajdu vo futbale…), ale nikdy neprestal veriť, že jeho synovia a tá skupina šialencov okolo nich, ktorá sa zamilovala do toho divného športu, vie, čo robí. Rezignoval na rodinné víkendy, ktoré sa odvtedy odohrávali na ihrisku. Varil nám segedín, hostil každého, kto mal cestu okolo – či už „na Interi“, alebo na Novinárskej (Charlie, Robo, Peťo, Julo, Tomáš, Dušan, „Lukáč“ a ďalší, stále mladší a mladší hráči to určite potvrdia…). Skladoval loptičky, dresy, méty, požičiaval náradie… robil všetko to, čo mu jeho synovia a ďalšie „Bojujúce muchy“ oznámili, že je robiť treba… Ešte pred pár rokmi, keď som napriek angažmán v pražskom SaBaTe dorazil na víkendový zápas Flies v Maďarsku, otec ráno vstal o 6:00, aby stihol nakúpiť a pripraviť mi jedlo na „ďalší nekonečný doubleheadder“.

Na zápasy nechodil často, viem, že nechcel, aby sme poznali, že všetkým veciam nerozumie. Ale vždy pridal svoj názor, zhodnotil svojich obľúbencov i „obľúbencov“. Naše výhry ho tešili rovnako ako nás, naše prehry ho mrzeli ešte viac. Ale vždy sa zaujímal o FFB, o dve až tri generácie Šišolákovcov a ich kamarátov, ktorí sa z ničoho nič pred 30 rokmi zbláznili do baseballu.

Pred necelým rokom po boji podľahol ťažkej chorobe. Bojoval s ňou dlho a veril – a my s ním – že zvíťazí, rovnako ako veríme vo FF, že raz zdvihneme nad hlavu majstrovský pohár. Dnes, 15.9.2017 by oslávil 74 rokov. Takže prečo Memoriál Dušana Šišoláka, nášho čestného prezidenta?

Preto.

Matej „Šišo“ Šišolák